Najväčší ťažobný koncern sveta nevznikne. Rio Tinto a Glencore prerušili rokovania

Roky, ktoré zmenili firmu

Správa o krachu rokovaní medzi ťažobnými gigantmi Rio Tinto a Glencore nie je len obyčajným korporátnym oznamom. Ide o stret dvoch rozdielnych filozofií podnikania, ktoré sa pokúsili nájsť spoločnú reč uprostred búrky komodít. Aby sme pochopili, prečo sa tento obchod za stovky miliárd USD nepodaril, musíme sa pozrieť na trajektóriu oboch firiem v posledných dvoch rokoch. Rio Tinto, dlhodobo vnímané ako konzervatívna „pokladnička“ závislá od železnej rudy, sa snaží zmeniť svoju identitu. Firma generuje masívne cash flow, no investori sa pýtajú na rast. Železná ruda je cyklická a závislá od čínskej stavebnej horúčky, ktorá v poslednom čase chladne.

Na druhej strane stojí Glencore. Firma, ktorá je v unikátnej pozícii. Nielenže suroviny ťaží, ale je aj najväčším globálnym obchodníkom s nimi. Táto dualita jej umožňuje zarábať na volatilite, čo sa potvrdilo počas energetickej krízy. Kým iní ťažiari počítali straty z výpadkov produkcie, obchodná divízia Glencore generovala rekordné zisky. Fúzia by zrodila giganta s ročnými tržbami 300 miliárd USD. Takéto čísla už firmu nekatapultujú len na čelo ťažobného sektora, ale priamo do VIP klubu dvadsiatich najväčších spoločností planéty podľa tržieb, kde by stála po boku mien ako Microsoft či Volkswagen.“

Trh však v posledných rokoch trestal Glencore za jeho uhoľné aktíva. Hoci uhlie generovalo hotovosť, ESG fondy a „zelení“ investori dávali ruky preč. To stlačilo valuáciu Glencore výrazne pod úroveň jeho konkurentov. Rio Tinto zacítilo príležitosť získať prístup k medi, kobaltu a niklu (kovom nevyhnutným pre umelú inteligenciu a elektrifikáciu) za diskontnú cenu. Logika bola jasná: Rio má silnú súvahu, Glencore má tovar, ktorý svet zúfalo potrebuje. Spojenie by vytvorilo entitu, ktorá by kontrolovala celý reťazec od ťažby až po dodanie do továrne na batérie. Viac o tejto téme nájdete v článku nižšie.

Hra nervov a otázka prémie

No podľa britských pravidiel pre prevzatia musela spoločnosť Rio Tinto v stanovenej lehote buď predložiť záväznú ponuku, alebo z rokovaní ustúpiť. Po týždňoch intenzívnych diskusií a detailného due diligence sa napokon rozhodla pre druhú možnosť, keďže rozdiel v predstavách o hodnote cieľa sa ukázal ako neprekonateľný.

Jadrom sporu bola prémia. Rio Tinto podľa analytikov HSBC ponúkalo približne 30 % prémiu oproti trhovej cene Glencore pred začatím špekulácií. Táto ponuka by akcionárom Glencore prisúdila 38 % podiel v zlúčenej spoločnosti. Vedenie Glencore však malo iný názor. Argumentovali, že trh ich akcie dlhodobo podhodnocuje a že spravodlivé rozdelenie by malo byť bližšie k pomeru 60:40 v prospech Ria, ale s výrazne vyšším ocenením pre Glencore.

Glencore sa odvolával na svoju decembrovú prezentáciu pre investorov, kde načrtol plán zvýšiť produkciu medi z 852 000 ton na 1,6 milióna ton do roku 2035. Vedenie verilo, že predať tento rastový potenciál teraz, len za 30 % prémiu, by bolo chybou. Navyše, štruktúra dohody predpokladala, že Rio Tinto si ponechá pozíciu predsedu predstavenstva aj generálneho riaditeľa. Pre hrdé vedenie Glencore, ktoré sa v minulosti samo profilovalo ako agresívny nákupca, to bola horká pilulka.

No a ako na tom zareagovala burza? Akcie Glencore sa v Londýne prepadli o 10,8 %, kým časť strát korigovali. Investori, ktorí vsádzali na rýchly zisk z fúzie, húfne vypredávali pozície. Akcie Rio Tinto klesli miernejšie, o 2,6 %. Tento rozdiel v reakcii jasne ukazuje, koho trh vnímal ako „korisť“ a koho ako „lovca“.

Pokles akcií Ria naznačuje úľavu časti akcionárov, že firma nebude preplácať veľkú akvizíciu, no zároveň sklamanie, že problém s rastom ostáva nevyriešený. Zlyhanie rokovaní má aj právnu dohru. Podľa britského kódexu pre fúzie a akvizície teraz Rio Tinto nemôže predložiť novú ponuku na Glencore po dobu nasledujúcich šiestich mesiacov, pokiaľ nepríde k zásadnej zmene okolností alebo súhlasu regulátora.

Strategická osamelosť v ére globálneho hladu po medi

Čo tento rozchod znamená pre budúcnosť? Oba giganty ostávajú „single“, no trhové podmienky sa nemenia. Svetová ekonomika stojí na prahu masívneho nedostatku medi. Odhady hovoria o deficite 10 miliónov ton ročne do roku 2040. Dátové centrá pre umelú inteligenciu, veterné turbíny či milióny elektromobilov dnes pre svoju existenciu nevyhnutne potrebujú meď.

Pre Rio Tinto to znamená návrat k organickému rastu, ktorý je však pomalý a drahý. Otváranie novej bane trvá v priemere 15 rokov. Akvizícia Glencore mala byť skratkou, ktorá ale nevyšla a teraz bude musieť manažment pod vedením Simona Trotta hľadať menšie ciele alebo investovať do rizikovejších projektov v politicky nestabilných regiónoch. Tlak na to, aby Rio niečo urobilo so svojou závislosťou na železnej rude, bude narastať. Investori budú teraz pozorne sledovať, či firma dokáže doručiť rast aj bez mega-transakcií.

Glencore sa ocitá v zložitejšej, no možno zaujímavejšej pozícii. Odmietnutím ponuky vedenie stavilo svoju reputáciu na to, že dokáže „odomknúť hodnotu“ samo. To pravdepodobne vráti do hry otázku oddelenia uhoľnej divízie. Práve uhlie bolo toxickým aktívom, ktoré brzdilo valuáciu. Ak chce Glencore dosiahnuť ocenenie, o akom sníva (a aké žiadalo od Ria), bude musieť presvedčiť trh, že je viac než len uhoľný gigant s obchodnou nadstavbou.

Ani historicky vysoké ceny medi okolo 13 000 USD za tonu tak nestačili na prekonanie rozdielnych pohľadov na hodnotu firiem. Ukazuje sa, že v prostredí vysokých úrokových sadzieb a geopolitického napätia sú akcionári mimoriadne citliví na riedenie svojich podielov a Veľké fúzie sú preto extrémne ťažko realizovateľné. To však nič nemení na tom, že Glencore je teraz pod obrovským tlakom doručiť sľubované výsledky, ak sa im ich nepodarí doručiť je tu šanca, že sa o šesť mesiacov Rio vráti, no tentoraz možno s ešte tvrdšími podmienkami.

Ďalšie novinky zo sveta investovania
Akcie spomínaných spoločností si môžete kúpiť TU.